…“veď lekár najlepšie vie, čo je pre mňa dobré!“ NAOZAJ?

Naozaj sa vieme takto odovzdať do rúk cudziemu človeku? Bez rozmýšľania, bez opýtania sa sebe sama, čo je pre mňa dobré? Túto vetu som si prečítala v diskusii v jednej facebookovej skupine. Najprv ma šokovala. Hlavne preto, že ju napísala mladá žena, tehotná prvorodička. Nie generácia našich babičiek, ktorá lekárovi často bezmezne dôverovala.

V dnešnej dobe, keď máme toľko informácií. Keď poznáme stav nášho pôrodníctva…A to vôbec nechcem kritizovať lekárov, vážim si ich prácu, keď ju robia s láskou, pokorou a najlepšie, ako vedia. Myslím, že práve takíto lekári nechcú, aby sme na nich hádzali všetku zodpovednosť za náš zdravotný stav.

Neskôr som vnímala súcit.

Súcit so ženou, ktorá sa v živote niekde stratila. Možno zažila veľa bolesti a má strach, že by sa znova objavila v prípade, že by sa táto žienka rozhodla prejaviť sa z hĺbky svojej podstaty. Stratila svoju vnútornú silu a zúfalo hľadá akúkoľvek oporu, barličku. Niekoho, niečo, čo tú prípadnú ťažobu rozhodnutia ponesie za ňu.

Je to o zodpovednosti. Toľko sa o nej dnes hovorí. Ale, žiaľ, v úplne pokrivenom obraze. Možno práve preto máme dnes svet taký, aký máme. Aby sme si uvedomili, že zodpovední môžeme byť iba sami za seba. Nie za druhých, akokoľvek vznešene to pôsobí.

Nech sa nám v živote stane čokoľvek, vždy sme si za to zodpovední my sami. Vesmírne zákony platia pre všetkých bez rozdielu. Vždy sme tvorcami nášho života. Buď tvoríme konštruktívne, alebo deštruktívne.

Nie je prosto možné na niekoho ukázať prstom so slovami:

„Ty si zodpovedný za to, čo sa mi stalo!“

Všetci máme slobodnú vôľu a tá nám dáva neobmedzené možnosti. Zamýšľajme sa nad tým, ako tvoríme náš život. Sme skutočný TVORCA alebo OBEŤ?

Rozumiem, že môže byť ťažké prijať to. Je to tým, že zväčša nepoznáme hlbšiu podstatu vecí, ktoré sa nám „dejú“. Je to vtedy, keď sme v roli obete. Vtedy sme ovplyvňovaní vonkajšími okolnosťami a naše presvedčenie je také, že „život sa nám prosto deje“. Ak odstúpime a zbadáme konkrétnu situáciu očami nezainteresovaného pozorovateľa, vtedy môžeme spatriť úplne iné súvislosti.

A čo tie pôrody?

Lekár určite najlepšie vie, ako reagovať v prípade závažných komplikácií a zlého zdravotného stavu. Vie teda do istej miery zachrániť také naše životné rozhodnutia, v ktorých sme konali proti sebe a ktoré sa nám teraz zhmotnili do zdravotných komplikácií. A naozaj veľká vďaka za nich, pretože iba niekoľko málo jedincov tvorí svoj život v súlade s pôvodným zámerom našej duše.

My ostatní prosto viac alebo menej často tvoríme aj deštruktívne a vďaka tomu potrebujeme byť občas doslova zachránení. Je ale fyziologický pôrod takýto stav? Ako má lekár vedieť, ako sa cítim, čo sa vo mne odohráva? Čo práve teraz potrebujem pre to, aby som bez problémov porodila svoje dieťa?

Pôrod nie je choroba, je to prirodzený proces. Rovnako ako napr. dýchanie, trávenie. Len sa nedeje tak často. Možno práve preto v ňom hľadáme toľko komplikácií. Možno práve preto nemáme dôveru v schopnosti vlastného tela. A nemáme dôveru ani v to nenarodené dieťa. Šialené, však? Ako sa asi cíti, keď o jeho schopnostiach pochybujeme od samého začiatku?

Neustálou kontrolou jeho zdravotného stavu počas tehotenstva mu jasne vyslovujeme nedôveru. Pochybujeme, že by prosto mohlo byť iba tak jednoducho zdravé. Pochybujeme, že by sa mohlo iba tak narodiť. Neveríme mu. Od jeho počatia žijeme v strachu. A ten strach na neho kompletne prenášame. Pozrime sa okolo seba, čo dnes žijeme?

STRACH.

Keď bez rozmýšľania odovzdávame náš život do rúk iného človeka, neskutočne sa oslabujeme. Ideme proti sebe, proti vlastnej podstate. Strácame životnú silu. Klesá naša energia, prestávame žiariť, nevnímame, necítime. Stávame sa BEZCITNÝMI! Naše srdcia sa zatvárajú.

Ženy drahé, vezmime si späť svoju silu! Iba tak dokážeme meniť svet a zbaviť ho momentálnej temnoty. Postavme sa za seba, za naše deti. Iba my samy vieme, čo je pre nás dobré. Môže to byť veľmi ťažké a aj plné bolesti. Ale stojí to za to.

Celú túto tému zodpovednosti a vlastnej sily som naplno precítila pri domácom pôrode. V jednom okamihu mnou prešlo uvedomenie, že všetko je v naprostom poriadku. Vnímala som veľmi silno, že v každom okamihu VIEM, čo sa so mnou deje a rovnako tak budem VEDIEŤ, ak by sa začínalo diať niečo neštandardného.

Nepotrebovala som absolútne žiadnu kontrolu. Nebolo to ale rozhodnutie rozumu. Bolo to niečo oveľa, oveľa hlbšie.

Vtedy sa absolútne vytratil strach a zaliala ma dôvera.

Rovnako tak som veľmi silno precítila zodpovednosť za môj vlastný život aj za život môjho dieťatka. Prijala som aj možnosť, že môžem zomrieť. Ja, on, obaja…A aj v tomto bola dôvera.

Pustila som lipnutie na živote a odovzdala sa vyššiemu vedeniu. Umožnila som môjmu synovi narodiť sa tak, ako on potrebuje. Viem, že miluje život a žije ho s dôverou.

Po pôrode mi došlo, že aj keby som rodila v sebalepšej pôrodnici, toto všetko by som nezažila. Aj keby tam bol najlepší personál a mala by som tam maximálne pohodlie, podvedome by som časť mojej zodpovednosti hodila na nich. Zrejme by som zažila krásny pôrod, ale postrádalo by to hĺbku, ktorú som mohla zažiť v momente, keď sme na to boli so synom sami.

Poznanie, ktoré sa mi dostalo, by mi zrejme ostalo skryté. Preto pociťujem obrovskú vďačnosť za to, že mi toto bolo umožnené. Viem, že pre moje ďalšie životné smerovanie to bol kľúčový zážitok, ktorý som potrebovala odžiť, aby som sa posunula ďalej…