Pomóóóc! Bábätko plače!

Plač bábätka – uf, ten dokáže poriadne zahrať na nervy a nestabilnú psychiku nejednej čerstvej mamičky. Rozhádzané hormóny po pôrode, chaos v starostlivosti o bábätko a takmer žiadna pomoc od blízkych. A ten maličký voňavý zázrak, ktorý ste si pred pár dňami alebo týždňami doniesli z pôrodnice domov, zrazu takmer nespí a veľmi veľa plače.

„Čo s tým? Existuje nejaké riešenie? Je to vôbec normálne? Má bábätko toľko plakať? Robím niečo zle, je choré, bolí ho niečo? Alebo mám nebodaj málo mlieka a bábätko je hladné?“

Takéto a určite aj mnohé ďalšie otázky sa Vám môžu víriť v hlave a vyvolávať pochybnosti o Vašej schopnosti postarať sa o to malinkaté stvorenie.

PREČO BÁBäTKA VLASTNE PLAČÚ?

Plač je pre bábätko nástrojom komunikácie. Nutno ale povedať, že až tým naozaj hraničným. Keď už nič iné nezaberá a bábätko cíti, že všetky ostatné signály nevnímame. Ony totiž s nami komunikujú aj ináč. Problém je, že my, dnešné moderné mamy, veľmi často vôbec nepočúvame. Nevnímame tú jemnučkú formu komunikácie, ktorou nám bábätka sdeľujú svoje potreby.

Komunikujú s nami rečou tela, mnohé mamičky toto dokážu po určitej dobe odpozorovať. Raz som niekde čítala, že dokážu komunikovať telepaticky. Tu je ale problém, že my to už nedokážeme. Bábätka to určitú dobu skúšajú, ale keď od nás nedostávajú žiadne odpovede, prestanú. Zabudnú na túto schopnosť.

Potom hľadajú iné formy, na ktoré budeme počuť. Ak vnímame reč tela, je to fajn. Dokážeme odpozorovať drobné signáliky a uspokojiť potreby bábätka bez toho, aby začalo plakať. Sú to predovšetkým potreby fyzického charakteru – hlad, smäd, potreba vyľučovania, potreba spánku, pocit tepla/chladu, potreba blízkosti…

Keď ale nepočujeme, je pre bábätko plač jediná možnosť, ako dať vedieť o jeho potrebách. Pretože ten my už veľmi dobre počujeme. A jeho intenzita nás núti konať okamžite.

Čo ak ste ale uspokojili všetky fyzické potreby a bábätko stále plače? Celkom nič nepomáha? Nosíte, natriasate, hojdáte, meníte intenzitu, skúšate znova dojčiť…ale bez úspechu?

EMOCIONÁLNY PLAČ

Ak má bábätko naplnené všetky fyzické potreby a sme si isté, že ho ani nič nebolí, s veľkou pravdepodobnosťou sa jedná o tzv. emocionálny plač. O čo ide? Bábätko si za svoj krátky život stihlo nahromadiť rôzne formy napätia, vytvorilo si emocionálne bloky alebo aj traumy. Viac o tejto téme nájdete tu:

Môžu byť spôsobené čímkoľvek – neprirodzeným alebo až traumatickým pôrodom, odľúčením, lekárskymi zákrokmi, prosto všetkým, čo by prirodzene a podľa evolúcie prežívať nemalo, nie je na to nastavené, neočakáva to. Často to môžu byť naozaj maličkosti, ale pre jeho vnímanie sveta tam prosto nepatria.

Bábätko si to všetko ukladá, nedokáže to samé spracovať. Keď ste ešte v pôrodnici, väčšinou sa aj Vy nevedomky nachádzate v určitom napätí, ktoré bábätko vycíti a prevezme na seba – tzn. nedokáže sa, rovnako ako Vy, úplne uvoľniť. Zväčša býva pokojné, ako sestričky povedia – najlepšie bábätko.

To sa ale mení po príchode domov. Vy sa dostanete do pohody, postupne sa uvoľní aj bábätko. A vtedy sa začnú vyplavovať jeho nahromadené emócie. Začne plakať. Častý býva plač večer pred spaním. Alebo sa objavia koliky. Aj tie oveľa viac súvisia s emóciami ako s Vašou stravou.

ZAŽILA SOM TO AJ JA

Pamätám sa na situáciu s mojou najstaršou dcérkou. V pôrodnici a cca týždeň po príchode domov to bolo naozaj pokojné bábätko. Veľa spinkala, takmer neplakala. Tešila som sa, ako to všetko v pohode funguje i doma, mám čas navariť, upratať…

Potom sa to zlomilo. Doslova zo dňa na deň. Okúpala som ju, dala plienku, pyžamko a posadila sa s ňou v spálni, že ju nakojím a uspím.

Zrazu začala bez príčiny plakať. Alebo skôr revať. Nepomáhalo vôbec nič. Natriasala som ju, hojdala, neustále prikladala prsník, spievala jej. Postupne som plakala aj ja, prepadala som zúfalstvu, bála som sa, že jej niečo je. Celkom som aj panikárila, čo celú situáciu ešte viac zhoršovalo, ale to som vtedy ešte nevedela.

Po vyše hodine sa zrazu prisala na prsník, hĺtavo sa začala dojčiť a po chvíľke od vyčerpania zaspala. Celá situácia sa ale začala opakovať takmer každý deň. Neviem už presne, ale tuším, že to trvalo aj dva mesiace. Niekedy večer zaspala bez problémov, ale po krátkej chvíli sa zobudila a nasledovalo to isté.

Myslela som si, že je to z nejakého prestimulovania, čo sa naozaj stáva, napr. ak sa s maličkým bábätkom účastníte väčších osláv, spoločenských akcií apod. Príliš veľa ľudí znamená príliš veľa stimulov, ktoré bábätko nedokáže spracovať a môže to večer vyústiť takýmto plačom. Nám sa to ale dialo bez príčiny, aj v tie dni, kedy sme spolu boli iba doma.

Bolo to vyčerpávajúce a bola som z toho naozaj nešťastná.

Nevedela som, že dcérka potrebuje iba moju podporu. Že chce byť jednoducho vypočutá, prijatá. Že potrebuje vnímať moju silu, cítiť vo mne oporu.

Namiesto toho som sa z toho hrútila ako kôpka nešťastia, plná vlastných emócií.

Tento druh plaču sa objavil aj pri druhej dcérke, už som to ale vnímala ináč. Už som dokázala byť v danej chvíli v prítomnosti, vnímať ju, „vypočuť ju“. Cítila som oveľa väčšie napojenie sa na bábätko, bola som si oveľa istejšia. Prijala som, že plakať môže. A týchto plačov bolo minimum, rovnako tak u tretieho syna.

AKO SI POMôCŤ?

Ak Vám bábätko začne plakať bez zjavnej príčiny, potrebuje byť vypočuté. Empaticky podporené. To znamená, že akékoľvek utišovanie je kontraproduktívne.

Ono nechce počuť: „Neplač, prečo plačeš, nič sa nestalo!“

Je to to isté, ako keď je Vám napr. veľmi smutno, stalo sa vám niečo zlé, plačete a niekto blízky na vás ide s týmito vetami: „Ale veď neplač, to nie je také strašné, to sa stáva, nič tým nevyriešiš.“

Skúste si zavrieť oči a naladiť sa na takúto situáciu. Ako vám v tom bude? Pomôžu vám tieto slová? Alebo by bolo lepšie počuť:

„Ja viem, že to bolí. Poď, obímem Ťa, som tu pre Teba. Rozumiem Ti, viem ako sa cítiš.“

Rovnako to má aj bábätko. Nerozumie síce úplne obsahu našich slov, ale vníma ich energiu. Ono vie, čo mu hovoríte.

Skúste ho v tejto situácii vziať do náručia, snažte sa udržať očný kontakt. Jednu ruku mu položte na hrudník a iba dýchajte a vnímajte energiu z Vašich rúk, ako smeruje od Vášho srdca k bábätku. Vypnite okolitý svet, zamerajte sa iba na bábätko. A kľudne mu povedzte, že môže.

Že môže povedať úplne všetko, čo ho trápi. Že ste tu pre neho a že ho počúvate.

Nečakajte, že prestane okamžite plakať. To sa vôbec nemusí stať – ono chce naozaj veľa povedať. Vy mu ale Vaším správaním dávate istotu, že MôŽE. Bude sa cítiť prijaté a pochopené. A po určitej dobe, keď povie všetko, čo chcelo, už tieto plače mať nebude. A čo je najdôležitejšie, neponesie si žiadne bloky do budúcnosti.

Je to výborná metóda pre prácu s emóciami. Využijete ju pri hocikom, nielen pri bábätku. Učí nás empatii, vcíteniu sa do problému blízkeho človeka, na ktorom nám záleží. Je to cesta k ľudskosti, k láske.

Viac o tom, ako pomocou empatie a dotyku pomôcť bábätku s emočným plačom, sa dočítate v mojom eBooku „Čaro dojčenskej masáže“, ktorý si ZADARMO môžete stiahnuť tu:

„PRIMITÍVNE NÁRODY“

Je známy fakt, že u tzv. primitívnych národov, lepšie povedané u prírodných národov, napr. Indiánov, bábätka takmer neplačú. Sú vychovávané v absolútnom prijatí. Narodia sa a úplne prirodzene zapadnú do rodiny, do komunity. Nikto ich príliš nevyzdvihuje, nič sa kvôli nim extra nepripravuje.

Napriek tomu sa im dostáva oveľa viac po stránke emočnej, ako sme zvyknutí u nás, v „civilizovanom“ západnom svete. Dieťaťu je tam plne dôverované, nie je prítomný STRACH – neboja sa, že sa im niečo stane. Paradoxne sa im úrazy a iné nešťastia stávajú oveľa menej ako našim deťom, napriek tomu, že žijú v pomerne nebezpečnom prostredí.

Dospelí a aj staršie deti vzájomne napĺňajú potreby malého bábätka naprosto prirodzeným spôsobom, bez zbytočných „rečí“ okolo. Žijú v prítomnosti, neexistuje žiadne „čo keby“.

To sú ideálne podmienky pre zdravý vývoj bábätka, ktoré samo žije v absolútnej prítomnosti. Prirodzene si tak nenesú rôzne emočné zranenia do dospelosti a nepotrebujú ich spracovávať na svojich deťoch, čo je bežný jav západného sveta.

Zoberte si, čo sa bežne deje s nami a s ľuďmi v okolí, ak začne plakať bábätko. V naprostej väčšine ľudí to vyvolá určitý nekľud. Je to logické, spúšťa sa inštinktívne správanie a potreba ochrániť plačúce bábätko. To je v poriadku. Do toho ale vstupujú naše nespracované bloky. Mnohí začnú reagovať podráždene, hnevá ich to, niektorí cítia určitú bolesť na duši.

Dôležitá je aj reakcia mamy. Čo cíti v danej chvíli, keď jej začne plakať bábätko? Často znervóznieme, nepozeráme sa na okolitých ľudí a najradšej by sme boli neviditeľné. Cítime sa previnilo, máme pocit, že nie sme dobré mamy.

Všetky tieto pocity majú pôvod v našom detstve a v tom, ako sa správali k nám, keď sme plakali. Reakcie sú naše uložené krivdy, naša vnútorná bolesť. Plač bábätka nám to iba pomáha to uvidieť. U nezraneného človeka k týmto negatívnym reakciám nedochádza. Je na nás, či nám z bábätka vyrastie emočne zrelý človek alebo si najrôznejšie zranenia ponesie do dospelosti.

O tom, ako pomocou dotyku, rešpektu a empatickej podpory dokážeme uzdraviť nahromadené traumy a napätie vedúce k emocionálnemu plaču, učím aj na kurzoch dojčenských masáží. Tie sú úžasným nástrojom k upevneniu vzťahovej väzby medzi Vami a Vaším bábätkom. Prihlásiť sa na kurz môžete tu: