Môj prvý pôrod alebo realita slovenskej pôrodnice

Je 3. marca 2010. Budím sa nezvyčajne okolo štvrtej ráno. V brušku mám zvláštny pocit, ako keby ťahavá bolesť. Hm, čo sa deje? Že by už? Termín mám stanovený na 15. 3., ale bol trikrát menený. Ten pôvodný bol 27. 2.

Je mi divne. Idem na WC, zrazu ma prehnalo. A potom znova. Behom nasledujúcich hodín ešte viackrát. Môj muž sa iba pretočil na druhý bok. Snažím sa ešte zaspať, ale nedá sa mi.

V hlave sa mi to hemží myšlienkami. Naozaj už budem rodiť? Preboha, ako to zvládnem? A čo bábätko, budem sa vedieť oňho postarať? Nemohlo by ešte pár dní ostať tam, kde je? Som dosť nervózna, každú chvíľu behám na WC a podarilo sa mi zobudiť aj muža. Bolia ma kríže, je to ako silnejšia bolesť pri menzese.

Okolo deviatej sa rozhodujem, že pre istotu pôjdeme na poradňu. Beriem všetky veci, ale po takmer hodine čakania sa dozvedám, že sa celkom nič nedeje, krčok je tak na prst otvorený a v podstate aj tie zvláštne bolesti prešli. A vraj to môže byť aj o týždeň.

Ideme teda domov a vrháme sa na všetky veci, ktoré chceme ešte stihnúť. Zariaďujeme totiž náš dom. Musíme do stavebnín a chceme pozrieť skriňky do obývačky. Cítim sa dobre a energie mám na rozdávanie. Ani už neviem ako, ale ocitli sme sa na nejakej rýchlej príbuzenskej návšteve u mužovho strýka.

Zrazu nemám moc náladu, nechce sa mi rozprávať. A vtom opäť prišli tie bolesti, ale oveľa silnejšie. Vrhám prosebné pohľady na môjho muža a dúfam, že pochopí, že treba dvíhnuť kotvy.

UF, ďakujem Bohu, POCHOPIL!

Nemám v úmysle tetičke a strýkovi niečo vysvetlovať. Odcházame, no cestou domov sa ešte zastavujeme v nejakom obchode. Občas mi treba postáť medzi regálmi a predýchať si. OK, všetko vybavené, konečne doma!!!

Dávam si dlhú sprchu a snažím sa odpočívať. Troška sa hnevám na muža, chcem, aby bol pri mne, ale on zrovna teraz musí montovať prebaľovací pultík a postielku. Doposiaľ nebol čas, pochopiteľne! A navyše potrebuje čo chvíľa niečo podržať.

Po ôsmej večer už sa ale presúvam do spálne. Rada by som si chvíľu pospala, ale nedá sa mi. Neviem nájsť vhodnú polohu, v ktorej by mi bolo dobre. Bolesti sú čoraz silnejšie a okolo desiatej hovorím mužovi, že možno by bolo fajn odísť do pôrodnice. On ale, pohodár, že načo tam pôjdeme, veď počula som predsa doktorku, že treba prísť, keď odtečie voda.

Dobre, snažím sa pracovať s tou bolesťou, ale moc sa mi to nedarí. Stále ju považujem za celkom neznesiteľnú. Naozaj to riadne bolí! Cítim bábätko, ako sa tam občas vrtí, a teším sa aj bojím zároveň.

ODCHOD DO PôRODNICE

O pôl jednej už definitívne velím k odchodu. Ideme teda. V aute neviem obsedieť, a to to máme do pôrodnice snáď iba 5 minút autom. Zvoníme na zvonček, otvára nám nie zrovna príjemná sestrička a celkom nahnevane sa pýta, s čím ideme.

Nesmelo odpovedám, že mám kontrakcie. Ona vyvalí oči na moje pod bundou sotva viditeľné bruško a že v koľkátom týždni to som? Keď poviem, že v 38., neveriacky zakrúti hlavou a vytrhne mi tehotenskú knižku z ruky.

Berie ma do vyšetrovne, pripína pásy. Ležím a docela sa mi klepú nohy. Mám strach. Muž k pôrodu nechce ísť, budem teda sama. Môj úplne prvý pobyt v nemocnici v živote. Kontrakcie pod stresom docela ustali.

Sestrička so mnou vypisuje všetky tie megadôležité papiere typu „dátum prvej menštruácie“ či „chorobopis mojich rodičov“, ani ju nevnímam. Čakáme na doktorku. Príde tá istá, ktorá tam bola ráno.

Prezrie ma, opäť krúti hlavou, že som iba na 2 cm, ale že ma teda prijmú. Potom ešte čakáme na studenej chodbe, kým si ma niekto zoberie. Drkocem sa zimou.Po nejakej dobe prichádza obrovský saniťák, berie mi veci, lúčim sa s mužom a so slzami na krajíčku idem do výťahu.

NA ČAKAČKE

Na čakacej izbe som ešte s jednou žienkou, ďalšia je vo vedľajšej izbe. Najprv neviem, čo akože robiť, či si ľahnúť alebo skôr chodiť. Zrazu sa kontrakcie zintenzivňujú. Zdá sa mi, že to už určite musím byť otvorená, ale PA len s úsmevom prechádza okolo a že to nič, to bude trvať. Žienka z vedľajšej izby ide na sálu a prišlo mi, že behom chvíľky počujem bábätko.

Zrazu pri silnejšej kontrakcii som zacítila puknutie a po stehnách mi niečo tečie. Zľakla som sa, ale hneď si uvedomujem, že je to plodová voda. Dávam si vložku a oznamujem to PA. Berú ma na vyšetrovňu, ale vraj mám ešte čas. Mám sa ohlásiť, keď budú tlaky na konečník.

Na sálu odchádza aj druhá žienka. Ostávam tu sama, idem do sprchy a púšťam horúcu vodu. Bolesti silnejú. Ani neviem, ako som tam dlho. Sotva som potom doliezla k mojej posteli. Držím sa opieradla a predýchavam. Cítim tie tlaky. Nedá sa to vydržať, chce sa mi tlačiť a silno predýchavam. Volám PA, celkom jej to trvá, kým príde.

„Je to dobré, idete rodiť.“

Vytreštím oči a neveriacky sa presúvam na sálu. Teda skôr ledva leziem. To ešte neviem, čo ma tam čaká. Myslela som si, že už sa tu rodí na polohovateľných kreslách. Aj som ho zahliadla vo vedľajšom pôrodnom boxe. Aké to bolo vytriezvenie, keď mi PA nakázala vyliezť si na úplne rovný pôrodnícky stôl!

Chytá ma panika. Toto nedám! Ja, ktorá mám panické stavy aj u zubára, keď si viac zakloní kreslo, aby mal prístup k horným zubom, si mám ľahnúť na rovný stôl? Neskutočne sa trasiem. A to mi idú aj nohy uviazať hore! Preboha, kam som sa to dostala? Strácam kontakt so sebou aj s bábätkom, kontrakcie zrazu nemám snáď žiadne. A oni mi kážu tlačiť.

„Nádych, hlavu na prsia, zadržať dych a poriadne zatlačiť pri kontrakcii!“ počujem ako keby z dialky pôr. asistentku. Nedá sa, tlačím širinu marinu, druhá PA pretočila očami a že

„ona to nezvládne, nemá silu“.

Tá prvá PA, prišla mi ako anjel, sa ma zastala a utvrdila aj doktorku v tom, že to dám. Drží ma za ruku a pozerá mi do očí. Ako som jej za to vďačná!

Tá druhá mi tlačí na brucho a doktorka zrazu robí nástrih. Nechcela som ho. Cítim neskutočné pálenie a chce sa mi kričať. Mám pocit, že hlávka bábätka mi roztrhá úplne všetko. Je vonku. A krátko na to aj telíčko. Je 5.30 ráno. Medzi mojimi kolenami vidím chrbátik môjho bábätka, ako ho doktorka drží. Hovorí mi, že dievčatko.

JA MÁM DCÉRU!!!

Nechápem, zdá sa mi to všetko ako sen. Odnášajú ju. Ani len tváričku som jej nevidela. Iba ten chrbátik mi utkvel v pamäti do dneška. Celkom bolestivo zo mňa ťahajú placentu a potom ma doktorka zašíva. Prinášajú mi moju Silviku. Už je oblečená, dávajú ju do postielky vedľa mňa, nemôžem si ju ani pohladkať. Bonding sa vtedy vôbec nekonal.

Pozeráme na seba. Je nádherná! Ale oni ju o chvíľu zasa odnášajú. A ja som ostala opäť sama. Mám si držať takú kovovú misku na podbrušku, aby sa mi zavinovala maternica.

Bolí to. Navyše sa dozvedám, že šestonedelie je plné a teda ostávame všetky na čakačke a bábätka nemôžu byť s nami. Vymenila sa smena, znova sa pýtam na šestonedelie. Nedá sa.

Ležím a po tvári mi tečú slzy. Držím si prázdne bruško. Je to šialený pocit. Kde je moja dcérka? Volám mužovi a namiesto radostnej správy mu revem do telefónu. Hormóny sa vo mne bijú a ja nemám komu dať lásku, ktorá priam tryská z môjho srdca.

Každá buňka v mojom tele cíti, že je to zle. Už prešlo koľko hodín a ja som sa jej ani len nedotkla.

Po dlhých šiestich hodinách prichádza sanitárka a konečne nás vezú na šestonedelie. Máme vraj šťastie, prepustili viac mamičiek. Inak by sme skončili na gynekológii a bez bábätka. Na izbe si hneď pýtam dcérku, ešte to ale trvá, pretože je obed. Nedá sa mi ani jesť. Konečne mi ju doniesli. Je malinká, voňavá a prekrásna.

Bojím sa ju aj chytiť. Nesmelo ju skúšam nakojiť a keď sa prisala, chudinka zabalená v perinke, cítim neskutočnú radosť. Tak je zo mňa naozaj mama! Zlá pôrodná skúsenosť upadá na nejaký čas do ztratena. Len občas sa vyplaví sem tam nepríjemný pocit…