Mala by si… To ja keby som…

Poznáte to? Zažívate to vo svojom živote? O čom je reč? O nevyžiadaných radách. Téma na prvý pohľad z iného súdka, ale naozaj iba na ten prvý. Pretože mám pocit, že materstvo a nevyžiadané rady spolu súvisia viac ako si dokážeme alebo chceme pripustiť.

KEDY SA TO ZAČÍNA?

Neviem presne, ale tuším už s prvým vážnejším vzťahom. Naplno sa to rozbieha po svatbe. A čo ak žena otehotnie? Tak to sa už naisto zrazu objavia všetci rádoby známi a kamaráti so zaručenými radami, s netaktnými otázkami a ešte menej taktnými odpoveďami.

Ak aj cudzích ľudí dokážeme celkom dobre ignorovať a asertívne ich vypoklonkujeme z nášho životného priestoru – vymedzíme si vlastné hranice, v rámci rodiny býva situácia o niečo zložitejšia. Tým viac, ak sa tieto rady objavia v okruhu najbližšej rodiny, od ktorej sme napríklad aj nejakým spôsobom závislí. To sa potom dokážu riadne naštŕbiť vzťahy.

PREČO SA TO VLASTNE DEJE?

Kde sa v mnohých berie tá potreba miešať sa druhým do života, zásobovať ich radami a neustále ukazovať vlastný pohľad na vec? Myslím, že za tým je určité nezvládnutie obdobnej situácie. Jednoducho títo ľudia nie sú spokojní s tým, ako napríklad prebiehalo ich tehotenstvo, pôrod alebo materstvo.

Môže to byť nespokojnosť skôr na podvedomej úrovni alebo hlboko zatlačená. Osobne by to určite nepriznali. Nechcú dať najavo vlastné možno až zlyhanie. Snažia sa za každú cenu dokázať, že to robili lepšie ako my. Alebo že z pozície veku majú určite lepšie skúsenosti. Alebo prosto tak zatrpkli v živote, že nedokážu prijať žiadne iné informácie.

Možno je za tým aj túžba ukázať za každú cenu, že sú tí lepší. Zrejme je za tým aj kus zranenej ženskosti. Potreba mať veci pod kontrolou. Je to totiž problém, ktorý sa týka prevažne žien.

Namiesto podporného sesterstva sme upadli do rivality, predbiehania sa v tom, ktorá je lepšia, ktorá má väčší patent na to byť mamou. Bežné sú situácie, kedy je úplne jedno čo urobíme. Vo všetkom je problém.

ČO MA VIEDLO K NAPÍSANIU TOHTO ČLÁNKU?

Pochopiteľne, vlastná skúsenosť. Na začiatku môjho materstva som tieto situácie nezvládala zrovna najlepšie. Vyvolávalo to vo mne zlosť, hnev voči daným osobám. Mala som pocit, že sa mi „serú“ úplne do všetkého. Nič som neurobila dosť dobre. Bolo to ale často tak, že mi to nedokázali povedať do očí. Kopu vecí som sa dozvedela dodatočne od iných ľudí a bolo to o to viac zraňujúce.

Rovnako ako mnohé iné ženy, mala som problém prevažne so svokrou. Pomerne častý býva ale aj problém s vlastnou mamou. Aby to nevyznelo tak, že nikto nesmie povedať ani vlastný názor – to rozhodne nie. Ja mám rada diskusiu. Rada si vypočujem, ako to má druhý človek. Aké sú jeho dôvody, ktoré ho viedli k jeho rozhodnutiam. To je naprosto v poriadku.

Z toho sa dá načerpať aj kopa inšpirácie. Čo mi vadí, je to, keď do diskusie prídu formulácie typu „mala by si“ apod. Keď druhá strana nedokáže ísť do svojich pocitov a bez pretvárky povedať, ako to mala. Ako by toto dokázalo vyčistiť vzťahy!

ČO AKTUÁLNE RIEŠIM?

U mňa sa situácia teraz dostala do takej fázy, že sú do toho zaťahované deti. Teda štýlom, že svokra nepovie ani slovo mne, ale každičkú svoju nespokojnosť vyrozpráva deťom. Tie mi to samozrejme povedia, naštŕbuje sa tým ale aj ich vzťah k babke. To si ona asi moc neuvedomuje.

Chystám sa na rozhovor s ňou, rada by som to vyčistila, aj keď viem, že na to zrejme ešte nedozrela. Diskusia s ňou je totiž veľmi ťažká až nemožná, veľmi rýchlo sa uráža. Mrzí ma to. Cez deti ale rieši naozaj všetko. Preberám to s nimi, veľa si o tom rozprávame, učím ich reagovať.

Do nedávnej doby bolo témou dojčenie najmladšieho syna. Kedykoľvek boli spolu sami, hneď sa ho pýtala, či sa ešte dojčí. Nasledovala prednáška, ako je na to už veľký, ako sa mu budú iné deti smiať, že je mamin cecek. Prestal sa dojčiť sám v takmer piatich rokoch a je z neho smelý a odvážny chalan. Naplnil si svoju potrebu a ide ďalej.

NAJČASTEJŠIE „PROBLÉMY DRUHÝCH“…

Vypočula som si kopu rečí na tému škôlka. Do škôlky chodila iba moja najstaršia dcéra, a to iba rok a kúsok. Pretože v kuse plakávala a nechcela tam chodiť, nechala som ju doma, keďže som bola na materskej s mladšou dcérkou. To bol problém pre širšiu rodinu, mnohí sa do nás pustili ako osy. Ako nezvládne školu, ako nebude mať kamarátov, bude nesamostatná…

Nestalo sa, je z nej šikovná slečna. To isté aj mladšia dcéra, ktorá do škôlky nechodila vôbec. Napriek tomu je veľmi samostatná a za takmer tri roky školskej dochádzky som sa s ňou nemusela ani raz učiť, ani raz som jej nekontrolovala školskú tašku apod. Je zdravo sebavedomá, vie, čo chce.

Veľká téma bolo aj nosenie detí. Nosila som totiž aj najstaršiu dcéru a v tej dobe to ešte zďaleka nebolo také rozšírené ako dnes. A viete si predstaviť, ako som pôsobila na dedine! Mnohé prevážne staršie ženy ma zastavovali a pýtali sa, či tak bábätku neublížim.

Či si nepokriví chrbátik, veď každý sa predsa potrebuje natiahnuť na rovnej podložke! Nevadí, že bábo nemá chrbticu 2x ohnutú ako dospelý človek, že jeho chrbtica je v prirodzenom oblúku. A či sa nebojím, že ju rozmaznám! To bola naozaj častá obava. Myslím, že sa tu reflektovali vlastné zranenia z nedostatku lásky a pripútanosti k matke. Trpí tým niekoľko posledných generácií.

A dojčenie? Ach jaj, to by bolo možno aj na knihu, keby som mala napísať všetko, čo som sa od okolia napočúvala za tých takmer 11 rokov dojčenia. Téma je momentálne ukončená, ako som napísala vyššie :).

Domáci pôrod som pre istotu s nikým neriešila vopred. Vedela to iba moja sestra a jedna veľmi dôverná kamarátka. Mala som tak absolútny kľud na prípravu. Venovala som sa sama sebe, starším deťom, vzťahu s mužom.

Nádherné obdobie. Nekazila ho žiadna negatívna energia. Mnohé sa u mňa zmenilo, veľa som si uvedomila. O tom, ako si užiť tehotenstvo vo vlastnej sile, si môžete prečítať tu:

A ten očarujúci moment, keď sa syn narodil a nikto o tom nevedel! Boli sme iba my piati. Keď sme po takmer 12-tich hodinách začali obvolávať rodinu, nedokázali sme odpovedať na najdôležitejšiu otázku, ktorá sa ozvala hneď po informácii, že máme syna – „koľko meria a váži?“ No, tak to sme teda fakt nevedeli.:)

SÚČASNÁ TÉMA

Najväčším momentálnym problémom sú vlasy môjho syna. Nechce sa strihať. Má už teraz troška dlhšie vlásky a to je tŕňom v oku naozaj mnohým.

„Aký si vlasatý! Veď budeš ako dievča! Vieš, ako sa budeš pod tými vlasmi potiť?“

To sú najbežnejšie reakcie. Synovi ale tie vlasy nevadia. Tak prečo to preboha riešiť? Prečo mu nedopriať vlastnú skúsenosť? To ho mám ostrihať na silu? Pretože aj takúto radu som dostala.

„Čo si má taký malý čo rozkazovať!“

Môže to byť najlepší chalan na svete, najšikovnejší, bezproblémový – to nič neznamená, pretože je tu jedno obrovské ALE –

„ale má dlhšie vlasy. Ale mal by sa ostrihať“.

Smiešne a smutné zároveň. Tak ako všetky podobné rady.

Želám vám všetkým pevné nervy a dobré argumenty. Predovšetkým maminám prvorodičkám – dajte na Váš inštinkt a nezabúdajte –

vždy ste tou najlepšou mamou pre vaše dieťa.

Ak máte pocit, že sa občas trošku strácate vo vlnách materstva, som tu pre vás prostredníctvom konzultácií.

S láskou a otvoreným srdcom sa pozrieme na váš problém.